https://www.facebook.com/notes/10152665082495474/
sovietskej väznici:
– Ty za čo sedíš?
– Za lenivosť.
– Ako to?
– Sedeli sme u mňa doma s kamarátmi a rozprávali sme protištátne vtipy. Keď priatelia neskoro večer odišli, povedal som si: Už sa mi nechce ísť teraz s udaním na KGB, pôjdem až ráno. No a oni hajzli tam išli hneď.
Rozhodol som sa, že sem budem pravidelne pridávať vtipy z obdobia neslobody.
Pretože my, dinosaury z éry studenej vojny, môžeme mladým ľuďom ponúknuť najmä našu osobnú skúsenosť s fungovaním systémov, o ktorých oni počuli len nepresné zlomky, a ani si to veľmi nedokážu predstaviť.
Filmy sa u nás skoro netočia, knihy číta len pár percent, hodín dejepisu ubúda, rodičia trpia spomienkovým optimizmom, tak odkiaľ by také veci mali poznať?
Práve vtip je najlepší žáner, lebo podstatou vtipu je vystihnutie nejakého paradoxu, protirečenia.
Vtipy budú z každej krajiny alebo doby, kde bola sloboda v ohrození. Ale samozrejme, najviac vtipov bude z tých režimov, ktoré sme zažili najdlhšie.
Vtipy budem občas upravovať, aktualizovať, aby boli prístupnejšie súčasnému čitateľovi.
Diskusia pod článkom bude slúžiť aj na to, aby ste prispeli svojím obľúbeným fórom. Najlepšie vyberiem.
Avšak varujem – žiadne primitívne propagandistické karikatúry, spodobujúce oponenta ako odporné zviera atď. Také sú možné len ako ilustrácia, ako funguje vyvolávanie nenávisti.
Mazať príspevky budem úplne svojvoľne.
Prečo takýto projekt začínam?
Pretože už niekoľko rokov cítim v kostiach, že oteplenie končí a blíži sa zima. Winter is coming.
A pretože smiech posilňuje náš imunitný systém. Najmä ten, čo máme v hlave.
Juraj Smatana, 14. 3. 2015
(zdroj – Mikuláš Sliacky)
Sedia traja v gulagu, každý vyfasovaných 25 rokov.
– Za čo sedíš? pýtajú sa prvého.
– Kritizoval som súdruha Popova.
– A ty za čo sedíš? pýtajú sa druhého.
– Oslavoval som súdruha Popova.
– A ty za čo sedíš? pýtajú sa tretieho.
– Ja som súdruh Popov.
Dialóg v GULAGu:
– Koľko si dostal?
– Pätnásť rokov.
– Za čo?
– Za nič.
– Nekecaj. Za nič sa dostáva maximálne desať.
(vtip je spomenutý v diele Alexandra Solženicyna Súostrovie Gulag)